hľadaj na refresheri

Chceš dostávať notifikácie aj na tomto zariadení?
Refresher Slovensko
Otvoriť v aplikácii Refresher
Stiahnuť
X
Rozhovory

Ivan Mikloš: Hlavný dôvod koaličnej krízy sa volá Igor Matovič. Nie je u neho na prvom mieste krajina, ale on sám (Rozhovor)

Najväčšie zlyhanie Igora Matoviča vidím v tom, že je hlavným generátorom konfliktov, hovorí v rozhovore pre REFRESHER bývalý trojnásobný minister.

Vladimíra Púpavová
26. 3. 2021 9:30 Čas čítania: 15:28
Zdieľať
Uložiť Uložené
Zdieľať Zdieľať článok
Ivan Mikloš: Hlavný dôvod koaličnej krízy sa volá Igor Matovič. Nie je u neho na prvom mieste krajina, ale on sám (Rozhovor)
Zdroj: Archív Ivana Mikloša
Rozhovory
2
Vladimíra Púpavová
26. 3. 2021 9:30
Čas čítania: 15:28

Ivan Mikloš: Hlavný dôvod koaličnej krízy sa volá Igor Matovič. Nie je u neho na prvom mieste krajina, ale on sám (Rozhovor)

Najväčšie zlyhanie Igora Matoviča vidím v tom, že je hlavným generátorom konfliktov, hovorí v rozhovore pre REFRESHER bývalý trojnásobný minister.

Vladimíra Púpavová
26. marec 2021, 9:30
Čas čítania: 15:28
Zdieľať
Uložiť Uložené
Zdieľať Zdieľať článok
Ivan Mikloš: Hlavný dôvod koaličnej krízy sa volá Igor Matovič. Nie je u neho na prvom mieste krajina, ale on sám (Rozhovor)
Zdroj: Archív Ivana Mikloša
Sleduj Disrupter, nech ti nič neujde z podnikateľského sveta:
disruptersk na Instagrame
Disrupter SK na LinkedIn

 „Práve v tom vidím najväčšie zlyhanie Igora Matoviča. Namiesto toho, aby bol obrusovateľom hrán a zjednotiteľom, ktorý konflikty tlmí a hľadá východisko, je ich hlavným generátorom. Pandémia je dobrou ilustráciou toho, prečo nemá predseda vlády žiaden rezort. Minister zdravotníctva zdôrazňuje zdravotné súvislosti, minister hospodárstva zase ekonomické. Premiér má tento prirodzený konflikt rôznych pohľadov moderovať,“ hovorí v rozhovore pre REFRESHER Ivan Mikloš, ktorý je bývalým trojnásobným ministrom a podpredsedom vlády. 

 

V tomto článku si prečítaš:
  • V čom je príčina toho, že vláda Igora Matoviča zlyháva. 
  • Prečo sa vláde nedaria zásadné reformy.
  • Prečo Matovič pri Sputniku nekalkuloval. 
  • V čom Igor Matovič podrazil nohy vlastnému ministrovi Ivanovi Korčokovi. 
  • Aký je rozdiel medzi Igorom Matovičom a Mikulášom Dzurindom. 
  • Aké riziká skrývajú miliardy z plánu obnovy. 
  • Či by sa mali regulovať sociálne siete. 

 

Ako problém vidí aj alibistický postoj strany Igora Matoviča a jeho ministrov. „Zachytil som, že z 53 poslancov OĽaNO prejavili nespokojnosť asi dvaja. Za Matovičom vídavam stáť jeho ministrov, ktorí súhlasia so všetkým, čo robí, predvádza a hovorí. Oni to všetko svojím súhlasom legitimizujú a umožňujú mu v tom pokračovať. U niektorých, napríklad u Eduarda Hegera, je to tichý súhlas. U iných, ako napríklad u ministra Jaroslava Naďa, je to veľmi hlasný súhlas. Niekedy až taký, že sa človek čuduje,“ opisuje Ivan Mikloš, ktorý fungoval v štyroch rôznych koalíciách. 

 

Podľa Ivana Mikloša v kauze Sputnik V Igor Matovič „naskočil Putinovi na jeho propagandistickú zbraň“.

 

Za vážnejší medzinárodný lapsus považuje inú situáciu. 

 

„Matovič podrazil svojho ministra zahraničných vecí, ktorý ho za to kritizoval, a postavil sa na stranu maďarského ministra zahraničia Pétra Szijjártóa. Szijjártó pritom rokovaním s poslancom za OĽaNO Györgym Gyimesim v Komárne porušil všetky protokolárne diplomatické pravidlá. Matovič sa teda verejne postavil proti svojmu vlastnému ministrovi v záležitosti, kde mal Ivan Korčok stopercentnú pravdu a ochraňoval slovenské záujmy,“ tvrdí Ivan Mikloš vo veľkom rozhovore pre REFRESHER.

 

 

V týchto dňoch vrcholí vládna kríza. Ako ju vnímate?Je to veľmi nešťastné. Zlé by to bolo aj za normálnych okolností, súčasná situácia však vzhľadom na pandémiu nie je normálna. Škodí to krajine a ľuďom a aj v dôsledku toho sú jej náklady vrátane ľudských obetí vyššie, ako by museli byť. Príčin koaličnej krízy je viac, ale som presvedčený, že tá hlavná spočíva v osobe predsedu vlády. Hovorím to aj na základe toho, že som pôsobil vo viacerých koaličných vládach ako ich člen a radil som viacerým ministrom alebo premiérom. Hlavný dôvod sa volá Igor Matovič.


Čo je jeho najväčšou slabinou?Na začiatku jeho vládnutia som napísal článok o tom, že dúfam, že Igor Matovič nebude mikromanažér. Ako som už povedal, bol som pri viacerých vládach a práve mikromanažment bol hlavnou príčinou zlyhaní viacerých z nich a toho, že premiéri nedokázali presadiť reformy. Keď ste v pozícii premiéra, ste zodpovedný za všetko. Vaša kapacita je však objektívne obmedzená. Ak nerozlišujete a začnete riešiť čiastkové problémy, nemôžete riešiť zásadné, strategické veci, ktoré môžete a musíte riešiť iba vy. Predseda vlády musí riešiť predovšetkým najdôležitejšie strategické problémy krajiny, ale aj koalície. Jednou z povinností premiéra koaličnej vlády je udržiavať jej jednotu a akcieschopnosť.

Ivan Mikloš.
Ivan Mikloš. Zdroj: Archív Ivana Mikloša

To však nie je jednoduchá úloha, keď sú vo vláde štyri rôzne strany. Je to mimoriadne ťažké, pretože koaličné strany sú síce spojencami a partnermi, ktorí sa zjednotili na spoločnom programe, ale zároveň sú konkurentmi. Súťažia o toho istého voliča. Navzájom sú si dokonca ešte väčšími konkurentmi ako vo vzťahu k opozičným stranám, pretože tie im väčšinou nie sú programovo také blízke a neoslovujú tých istých voličov. Predseda vlády býva väčšinou aj predsedom najsilnejšej koaličnej strany a musí obhajovať jej záujmy. Zároveň však nesie najväčšiu mieru zodpovednosti za krajinu. A krajine pomôže len vtedy, ak udrží spomínanú jednotu a akcieschopnosť vlády.
 
Práve v tom vidím najväčšie zlyhanie Igora Matoviča. Namiesto toho, aby bol obrusovateľom hrán a zjednotiteľom, ktorý konflikty tlmí a hľadá východisko, je ich hlavným generátorom. Pandémia je dobrou ilustráciou toho, prečo nemá predseda vlády žiaden rezort. Minister zdravotníctva zdôrazňuje zdravotné súvislosti, minister hospodárstva zase ekonomické. Premiér má tento prirodzený konflikt rôznych pohľadov moderovať.

Nesmie sa pridať na jednu stranu a bojovať za ňu, ale musí hľadať rozumný kompromis. Matovič však vystupuje ako jeden z aktérov konfliktov. Nie je to len jeho vzťah s Richardom Sulíkom, ktorý tiež nie je jednoduchá osobnosť a určite nie je bez viny na ich vzájomných konfliktoch. Napriek tomu jednoznačne vidím zásadný problém v osobe Igora Matoviča.

 

Môže byť príčinou aj to, že má v koalícii okrem ultrakonzervatívcov aj liberálov, a to dokonca vo vlastnej strane? Vlády Mikuláša Dzurindu mali ešte rôznorodejšie zloženie, napriek tomu boli názorovo konzistentnejšie. Prečo?Rozdiel medzi Dzurindom a Matovičom je aj v tom, že Dzurinda si partnerov nevyberal. V koalícii muselo byť aj konzervatívne a kresťanské KDH aj liberálne ANO Pavla Ruska, pretože inak sa koalícia zložiť nedala. Igor Matovič si však všetkých tých veľmi rozdielnych ľudí na svoju kandidátku vybral sám vrátane tých ultrakonzervatívnych, ktorí sa pri niektorých hlasovaniach neváhajú spojiť s fašistami.

 

Mikuláš Dzurinda nám v SDKÚ vždy zdôrazňoval, že na prvom mieste musia byť záujmy krajiny, potom politickej strany a až potom osobné záujmy. To je aj rozdiel medzi štátnikmi a politikmi. Kým štátnici myslia na budúce generácie, teda na krajinu, politici myslia na budúce voľby. Ide im predovšetkým o úspech ich strany. Ak vedú vládu politici, často si kupujú popularitu ako Robert Fico. Rozdávajú trináste dôchodky, stropujú vek odchodu do dôchodku, rozhadzujú peniaze a zadlžujú krajinu.


Ktorý z nich je Igor Matovič?

U Igora Matoviča je to ešte horšie. Nekladie na prvé miesto stranu, ale seba. Pripadá mi to veľmi iracionálne, lebo to, čo sa deje, nepomáha ani jemu osobne. Netrpí tým len krajina, ale aj jeho strana. Stačí sa pozrieť na prudký prepad preferencií OĽaNO. Nie je to len pandémiou. Samozrejme, pandémia spôsobuje krízu, lenže kríza ponúka aj príležitosť pre skutočných lídrov, ktorí vedia krajinu zjednotiť a politicky vyťažiť z náročnej situácie.


Medzi Matovičom a Dzurindom vidím skutočne galaktický rozdiel. Z premiérov, s ktorými som mal možnosť spolupracovať, bol Dzurinda jediný, kto nepodľahol zvodom mikromanažmentu a dokázal rešpektovať priority. Aj preto sa nám v jeho druhej vláde podarilo urobiť toľko reforiem. Slovensko bolo vďaka tomu najreformnejšou krajinou na svete. Na Ukrajine som zažil premiérov, ktorí boli nesmierne schopní, ale nedokázali odolať mikromanažmentu a ten ich zahltil. Obávam sa však, že u Igora Matoviča je to ešte horšie.

 

Ivan Mikloš.
Ivan Mikloš. Zdroj: archív Ivana Mikloša


Je príčinou pomalého tempa reforiem len mikromanažment?My potrebujeme robiť reformy, a to čo najrýchlejšie. Čím neskôr vo volebnom období reformy robíte, tým ťažšie to je. Ideálne je urobiť čo najviac hneď na začiatku. Rok je za nami. Nehovorím, že sa neurobilo nič, no z hľadiska toho, čo Slovensko potrebuje, je to takmer nič. Reformy sú oveľa viac politická výzva ako technický problém. Plán obnovy a odolnosti je odborne veľmi kvalitný. Lenže autori dokumentu sami konštatujú, že väčšina z jeho cieľov a nástrojov je spojená s veľkými rizikami. Spočívajú najmä na faktoroch, ako je politická vôľa, nedostatočná kapacita ministerstiev a ďalších úradov a inštitúcií, nedostatočná zhoda aktérov na tom, čo treba robiť, možné prieťahy vo verejnom obstarávaní alebo v legislatívnom procese.

Riziká reformy sa dajú prekonať len kvalitným politickým manažmentom a líderstvom, akcieschopnou a jednotnou vládou či dobrou komunikáciou s aktérmi, ktorých sa reformy týkajú, i s verejnosťou. Práve v tom však vláda zatiaľ takmer absolútne zlyháva. Za rok nebola schopná spraviť ani mobilné aplikácie, ako sú e-rúška, e-karanténa, trasovanie nakazených alebo takú primitívnu vec, ako je čakáreň na očkovanie podľa dátumu narodenia. Pritom máme ministerstvo informatizácie a dokonca štátny IT podnik v Košiciach. To určite nie je len vina a zodpovednosť premiéra.

 

Matovičovi sa podarilo pre Slovensko vyrokovať pomerne veľký balík z Fondu obnovy a odolnosti. V decembri však bolo rozdelenie peňazí mierne iné ako vo finálnej verzii. Rezorty patriace SaS dostali menej peňazí. Strana sa vyjadrila, že to považuje za trest. Dá sa politikárčiť aj v takých zásadných veciach, ako je plán obnovy?Ja žiadnu zásadnú zásluhu Igora Matoviča na vyrokovaní týchto peňazí nevidím. Prostriedky sa medzi krajiny rozdeľovali podľa kritérií, ktoré sú objektívne dané ekonomickou úrovňou, regionálnymi rozdielmi a podobne. Neviem o tom, že by Matovič ovplyvňoval tieto kritériá tak, aby sme dostali oveľa viac. Súhlasím, je to veľa peňazí.

 

Prostriedky z fondu obnovy sú však len menšou časťou celkového balíka. Z fondu obnovy dostaneme do roku 2026 zhruba šesť miliárd eur. Navyše máme osem miliárd zdrojov zo starého programovacieho obdobia a 13 miliárd z nového obdobia na ďalších sedem rokov. Okrem toho ešte budeme mať verejné investície zo štátneho rozpočtu vo výške až 21 miliárd do roku 2026.

 
To, že pri spomínaných šiestich miliardách nastali presuny medzi rezortmi, ešte nemusí znamenať, že tieto peniaze tam nebudú. Môžu prísť z ďalších zdrojov. Pochybnosti o rozdelení však vznikajú práve na základe slov Igora Matoviča, že by sa to malo medzi rezorty deliť podľa toho, koľko hlasov strany získali vo voľbách. Neviem, či je to tak, minister financií Eduard Heger to popiera. Už len to, že predseda vlády to tvrdí, je absurdné. Ilustruje to, prečo si myslím, že najväčší problém vlády sa volá Igor Matovič.


Aké sú riziká plánu obnovy?Problémom nebude nedostatok peňazí, ale schopnosť dobre ich použiť. Ak si pozrieme absorpčnú kapacitu eurofondov, boli sme schopní vyčerpať okolo jednej miliardy ročne. Teraz prídu roky, keď budeme mať k dispozícii osem miliárd. Ako však vyzerá príprava zmien pravidiel verejného obstarávania a diskusia o nich?


Podpredseda vlády Štefan Holý nekomunikuje s aktérmi, ktorých sa to týka, najmä so samosprávami, ale ani s Úradom pre verejné obstarávanie. Predložil návrh, ktorý by síce zjednodušil verejné obstarávanie, ale zároveň by zrejme významne zvýšil riziko korupcie a ešte by vyšachoval dôležitých aktérov.


Mať veľa peňazí vyzerá na prvý pohľad super. Skvelé, to sme doteraz nemali! Ak však nebudú investované efektívne, namiesto požehnania môžu byť prekliatím. Neprinesú výsledky vo vyššom ekonomickom raste či v rozvoji krajiny a navyše netreba zabúdať, že značnú časť týchto peňazí bude treba vracať. Implementácia plánu obnovy a efektivita skutočného použitia peňazí budú oveľa viac závisieť od politikov ako od odborníkov. Môže to byť podobný problém ako pri nezvládnutej druhej vlne pandémie, keď boli názory, návrhy a dokonca i ponuky odborníkov ignorované.


Štefan Hollý sa dostal aj k príprave stavebného zákona, ktorý patrí skôr na ministerstvo dopravy a výstavby. Takisto na ňom pracuje za zatvorenými dverami. Pomerne ostro sa proti tomu ohradzujú niektorí architekti. Majú sa takto pripravovať zásadné zákony?Samozrejme, že nemajú. Je tam veľké riziko, že takýto zákon nepresadíte. A ak prejde, tak nevydrží. Pomenovali ste to veľmi presne. Dá sa to ilustrovať aj na prípade iného rezortu, ktorý väčšina odborníkov vrátane mňa považuje za jeden z najschopnejších v tejto vláde.
 
Mám na mysli ministerstvo spravodlivosti a bývalú ministerku Máriu Kolíkovú osobne. Veľmi rýchlo pripravila novú súdnu mapu. Ozvala sa však obrovská vlna protestov a takmer jednotne všetci tvrdia, že reformu umiestnenia súdov s nimi neprediskutovali. Komunikáciu a diskusiu nepodceňujú len slabšie rezorty, ale aj tí najlepší ministri.
 

Ivan Mikloš.
Ivan Mikloš. Zdroj: archív Ivana Mikloša


Prečo je otvorená komunikácia zásadná, keď si môžu zmeny odsúhlasiť aj bez spoločenského konsenzu?Je veľmi dôležité uvedomiť si, že každá zmena vyvoláva odpor. Averzia k riziku je prirodzená ľudská vlastnosť. Ľudia sa boja nového. Zmeny väčšinou proste nechcú. To nie je kritika, ale fakt. S tým musíte dopredu rátať. Ak však budete zmeny pripravovať za zatvorenými dverami, máte malú šancu, že ich presadíte. Musíte komunikovať s aktérmi. To neznamená, že musíte pristúpiť na všetky ich požiadavky. V takom prípade by ste neurobili žiadnu zmenu. Pri skutočných reformách však musí prebehnúť aj diskusia. Inak dávate kritikom do rúk oprávnenú výhradu. Reformátor musí byť ochotný niektoré veci prispôsobiť, ak sa tým nemení ich logika.
 
Potom potrebujete dostatočnú odvahu, silu a jednotu koalície, aby ste mohli zmeny presadiť. Minister musí byť vnútorne presvedčený, že ich treba urobiť, a musí o tom presvedčiť aj svojich koaličných partnerov, aby ho podržali a koaličná väčšina v parlamente zahlasovala. Väčšina reforiem sa totiž musí schváliť novým zákonom alebo zmenou starého zákona.


Táto koalícia je však taká rozhádaná, že „naschvály“ si robili ešte pred koaličnou krízou. Matovič napríklad nedovolil Sulíkovi prerokovať návrhy vo vláde, lebo s ním bol v konflikte.     

 

Hovoríte z vlastnej skúsenosti? 

Druhá Dzurindova vláda bola tiež štvorkoalíciou a tiež mala na kultúrno-etické otázky rôzne názory a aj v nej boli osobné animozity, najmä medzi KDH a ANO. Panovala v nej však dostatočná zhoda na tom, že chce urobiť zásadné ekonomické reformy a zmeniť ekonomický systém. Všetci sme na tom spolupracovali a nezneužívali sme naše spory v iných oblastiach na to, aby sme si podrážali nohy vo veciach, ktoré boli dôležité pre krajinu.

Ak toto nefunguje, nezmeníte nič. Ani keď máte kvalitného ministra, ktorý vie, čo robí, a má skúsenosti. Ak navyše máte neskúsených ministrov, ktorí si vedia len kupovať priazeň rozdávaním, je to ešte o to ťažšie.

 

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš v roku 2011.
Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš v roku 2011. Zdroj: TASR - Michal Svítok


Ministerka Mária Kolíková podala v utorok demisiu. O deň neskôr sa k nej pridali ďalší dvaja ministri – Branislav Gröhling a Ivan Korčok. Demisií je už naozaj veľa. Niektorí ministri však chcú pokračovať po rekonštrukcii vlády. Nespomínam si, že by sa niekto, kto podal demisiu, stal opäť ministrom a už vôbec nie rovnakého rezortu. Nie je to kontraproduktívne?

Stať sa to môže. Ak sa dohodnú na nových podmienkach, nie je dôvod, prečo by nemohli byť v novej vláde. Formálne tomu nebráni žiadna prekážka. Neviem si však celkom dobre predstaviť, ako bude nová vláda vyzerať a fungovať. Ak v nej zostane Igor Matovič, zrejme nikto nepredpokladá, že ju nebude ovplyvňovať. Stále bude predsedom najsilnejšej koaličnej strany a zrejme takmer všetci jej poslanci za ním stále stoja napriek všetkému, čo robí. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že sa bude správať zodpovednejšie, keď nebude v pozícii premiéra.


Ako prvý odstúpil minister zdravotníctva Marek Krajčí. Premiér ho bránil do poslednej chvíle, hoci hlasy volajúce po jeho odvolaní sa začali ozývať už na jeseň, a to aj z radov odborníkov. Vnímate premiérov postoj ako chybu?

Je to len ďalšie potvrdenie iracionality politiky Igora Matoviča. Keď v roku 2006 spadlo slovenské lietadlo v Hejciach, minister obrany za SDKÚ Juraj Liška odstúpil, hoci bolo evidentné, že za tragédiu nenesie žiadnu priamu zodpovednosť. Vyvodil však politickú zodpovednosť. Slovensko je jednou z najhorších krajín z hľadiska zvládania pandémie a v istom období bolo dokonca najhoršou.

Popri tom vychádzali každý deň najavo konkrétne manažérske zlyhania ministra: pri objednávaní vakcín, čakárni, ktorú mala mať na starosti jemu podriadená organizácia NCZI, alebo pri zmätkoch v opatreniach a v komunikácii o nich. Je to až donebavolajúce. Dôvodov na vyvodenie politickej zodpovednosti od jesene, keď sme nezvládli druhú vlnu, boli desiatky. Nakoniec k tomu došlo len pod obrovským tlakom koaličných partnerov. Navyše vieme, ako sa k tomu postavil predseda vlády. Absurdné, nepochopiteľné a nevysvetliteľné.


Koalíciu rozhádala kauza Sputnik. Strana Za ľudí s ním mala problém, no už o pár dní nám vakcínu doviezli, hoci minister zahraničia o tom nevedel. Zažili ste niekedy situáciu, že ste sa na niečom dohodli, no napokon si niektorá zo strán urobila aj napriek koaličným partnerom to, čo chcela?V koaličnej vláde sa stáva, že sa nedodržia dohody, nemalo by to však byť v takých zásadných veciach. Zásadný problém nie je v tom, že vakcína je ruská, ale v tom, že nemá certifikáciu Európskej liekovej agentúry.
 
Zároveň platí, že Rusko ju využíva vo svojich hrách namierených proti Európskej únii, jej jednote a hodnotám, na ktorých stojí EÚ a celá západná civilizácia. To je neoddiskutovateľné. Rusko navyše ani len nepožiadalo o registráciu vakcíny. Podľa mňa zámerne, pretože vie, že práve neregistrovanie vyvoláva odpor, ktorým zasieva rozbroje do niektorých krajín Európskej únie.


V kauze však nešlo ani tak o to, čo Igor Matovič urobil v rozpore s dohodou, ale o to, akým spôsobom to urobil. Teatrálnym vítaním Sputnika naskočil Putinovi na jeho propagandistickú zbraň.
 
Mňa na tom navyše najviac prekvapilo, že Matovič podrazil svojho ministra zahraničných vecí, ktorý ho za to kritizoval, a postavil sa na stranu maďarského ministra zahraničia Pétra Szijjártóa. Szijjártó pritom rokovaním s poslancom za OĽaNO Györgym Gyimesim v Komárne porušil všetky protokolárne diplomatické pravidlá. Matovič sa teda verejne postavil proti svojmu vlastnému ministrovi v záležitosti, kde mal Ivan Korčok stopercentnú pravdu a ochraňoval slovenské záujmy.

Ivan Mikloš.
Ivan Mikloš. Zdroj: Archív Ivana Mikloša


Prečo sa podľa vás postavil v takej zásadnej veci proti vlastnému ministrovi?U Igora Matoviča idú jeho osobné animozity, pomstychtivosť a revanš každému, kto si ho dovolí kritizovať, až tak ďaleko, že už nehľadí na záujmy krajiny a dokonca ani na záujmy svojej strany. To je na tom všetkom najabsurdnejšie. Pravdupovediac, keď Matovič zorganizoval divadlo s dovezením Sputnika, myslel som si, že kalkuluje. Padajú mu percentá a chce loviť medzi voličmi Andreja Danka, Kotlebu a Fica, pretože z prieskumov vieme, že najmä voliči týchto troch politikov a ich strán sú silne proruskí, proputinovskí a zároveň väčšinou aj nacionalisticky orientovaní.


Lenže keď na druhý deň Matovič zaútočil na svojho ministra zahraničných vecí a postavil sa na stranu maďarského, bolo mi jasné, že to nie je lovenie v proruských a nacionalistických vodách. Postavením sa proti obrane slovenských národných a štátnych záujmov voličov Kotlebu, Fica a Danka odradí a nie získa. Tento príbeh, ktorý sa stal v priebehu dvoch dní, ukazuje, že je to čosi iracionálne. Škodí to krajine i jeho strane. Neviem, akým perverzným spôsobom to môže pomáhať jemu osobne.


Minister obrany Jaroslav Naď na novinársku otázku, či je možné, že budú spolupracovať s odídencami z ĽSNS, odpovedal, že to nemôže vylúčiť. Ako je možné, že taká silná koalícia vôbec pripúšťa, že by sa mohla spoliehať na iné parlamentné hlasy?Najabsurdnejšie je, že ústavná väčšina 95 poslancov stále existuje. Rozdeľuje ju iba osoba predsedu vlády, spôsob, akým premiér robí politiku a generuje a eskaluje konflikty. Nikto nepovedal, že po odchode z koalície už nebude podporovať programové vyhlásenie vlády a bude spolu s opozíciou hlasovať proti nemu.

Mikuláš Dzurinda väčšinou mával veľmi tesné väčšiny. Dokonca aj tú tesnú stratil a dokázal pritom robiť reformy. Ilustruje to spomínanú absurdnosť celej situácie. Hovoríme o tom, že sa neprijímajú zákony a vláda nepracuje a nekoná v prospech ľudí napriek tomu, že stále má ústavnú väčšinu.


Zachytil som, že z 53 poslancov OĽaNO prejavili nespokojnosť asi dvaja. Za Matovičom vídavam stáť jeho ministrov, ktorí súhlasia so všetkým, čo robí, predvádza a hovorí. Oni to všetko svojím súhlasom legitimizujú a umožňujú mu v tom pokračovať. U niektorých, napríklad u Eduarda Hegera, je to tichý súhlas. U iných, ako napríklad u ministra Jaroslava Naďa, je to veľmi hlasný súhlas. Niekedy až taký, že sa človek čuduje.

 

K ministrom sa vyjadrujete dosť kriticky. Sám ste niekoľkonásobným ministrom. Ako by ste fungovali pod takýmto premiérom? Ako má minister vyjadriť svoj nesúhlas s názormi premiéra?V prvom rade som šťastný, že nie som v takejto vláde a že som slúžil pod inými a neporovnateľne lepšími premiérmi – Mikulášom Dzurindom, Ivetou Radičovou a kedysi dávno aj pod Jánom Čarnogurským. Hoci som kritický, zďaleka si nemyslím, že všetci ministri tejto vlády sú zlí. Súhlasím s názorom pani prezidentky, že sa zdá, že odchádzajú tí najlepší.
 
Otázka, čo by som robil, je síce hypotetická, no myslím si, že by som zrejme nebol v takom konflikte s predsedom vlády, v akom je Richard Sulík. Svoj nesúhlas s tým, čo a ako Igor Matovič robí, vyjadrili veľmi jasne a kultivovane napríklad Ivan Korčok alebo Mária Kolíková, ktorí boli podľa môjho názoru najlepšími ministrami v tejto vláde. Nielen obsahom, ale aj formou, a nielen z hľadiska svojich rezortov, ale aj z hľadiska postoja voči spôsobu, akým vládna koalícia funguje a akým ju riadi Igor Matovič.

V roku 2011 bol Ivan Mikloš minister financií vo vláde Ivety Radičovej.  Na snímke je aj bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál (prvý zľava) a minister pôdohospodárstav a rozvoja vidieka  Zsolt Simon (druhý zľava).
V roku 2011 bol Ivan Mikloš minister financií vo vláde Ivety Radičovej. Na snímke je aj bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál (prvý zľava) a minister pôdohospodárstav a rozvoja vidieka Zsolt Simon (druhý zľava). Zdroj: TASR - Štefan Puškáš


Máte medzinárodné kontakty a komunikujete aj s bývalými a súčasnými politikmi zo zahraničia. Všimli ste si nejakú zmenu vnímania Slovenska?Niekedy si myslíme, že Slovensko je pupok sveta a každý sa na nás pozerá. No nepozerá. Alebo skôr pozerá sa iba vtedy, keď dokážeme niečo výnimočne dobré alebo výnimočne zlé. Za 30 rokov zarezonovalo Slovensko vo svetových médiách len párkrát. V pozitívnom zmysle vtedy, keď sme sa vymanili z dedičstva Mečiarovej čiernej diery a boli sme najreformnejšou krajinou. Dobehli sme ostatné krajiny v integrácii a vstúpili sme do Európskej únie a do eurozóny a stali sa ekonomickým tigrom.

Negatívne sme sa zviditeľnili viackrát. Za Mečiara, ktorý bol v medzinárodných médiách spomínaný spolu s Lukašenkom či Miloševičom, a viackrát aj za Fica, najviac po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ale aj po únose Vietnamca. Možno si spomínate aj na kauzu, keď polícia počas tréningu vyhľadávania trhavín na letisku v Poprade poslala nášho občana do Írska s výbušninou.

 
To, že u nás je politický cirkus, svet v zásade nezaujíma. Všimol som si však, že v medzinárodných médiách zaznelo, že krajina, ktorá testuje najviac na svete, má zároveň najvyšší počet úmrtí. V prvej vlne Slovensko patrilo medzi najlepšie krajiny na svete, no skoro nikdy sa nespomínalo. Skôr sa hovorilo o krajinách ako Južná Kórea, Taiwan a Nový Zéland. Celý svet nesleduje vo večerných správach dianie na Slovensku. To, čo sa u nás deje, je náš problém. Vyriešiť si ho musíme my sami.


Ako politik ste s verejnosťou komunikovali cez štandardné médiá. Dnes ich však politici obchádzajú a viac sa spoliehajú na svoj vplyv cez sociálne siete. Od čias Roberta Fica tu navyše máme množstvo slovných útokov na médiá. Aký bol váš vzťah s médiami? Prečo stále používate viac štandardné médiá?Asi to súvisí aj s mojím vekom. Som už pamätník a sociálne médiá sú pomerne novou záležitosťou. Nie sú pre mňa tým, čím sú pre dnešných dvadsiatnikov alebo tridsiatnikov. Navyše už nie som politik a nechodím proaktívne do médií. Keď sa v nejakom objavím, tak preto, lebo som dostal pozvanie. Ak by som stále bol politikom, sociálne siete by som určite využíval oveľa viac. 
 
Veľmi zásadná je však otázka, aký je podiel sociálnych médií na novom populizme a ohrození liberálnej demokracie. Najlepšie to vidieť na príklade Donalda Trumpa a Spojených štátov amerických. To, ako Trump využíval a podľa niektorých zneužíval sociálne siete, najmä Twitter, až to viedlo k útoku na Kapitol, je výstižnou ilustráciou toho, ako sa svet zmenil. Prístup do štandardných médií musel v minulosti prejsť sitom overovania faktov a cez editorov. Miera manipulácie, lží a konšpiračných teórií, ktoré sa k ľuďom dostali cez tieto médiá, bola rádovo nižšia, ako keď sa k ním dostávajú prostredníctvom sociálnych sietí. Miera možného zneužitia rôznymi demagógmi je dnes teda omnoho väčšia.


Majú sa teda sociálne siete regulovať?Otázka, ako to riešiť, je mimoriadne zložitá. Aj názory na odstrihnutie Trumpa od sociálnych sietí sa rôznia. Od jednoznačne pozitívnych, že to mali urobiť na začiatku a neboli by problémy, až po názory, že je to obmedzovanie slobody prejavu. Je to však zložitejšie. Nemyslím si, že keby Trumpa odstrihli hneď, predišli by tým problémom. Podhubie na konšpiračné teórie, lži a nenávistné prejavy nevzniká vždy bez príčiny. Spôsobujú ho aj reálne spoločenské problémy a tie majú aj liberálne demokracie. Sociálne médiá však zároveň priniesli obrovské nové benefity a možnosti, napríklad v miere informovanosti. Každá minca má dve strany. Asi sa však dá povedať, že istá miera pravidiel a globálnej koordinovanej regulácie je nevyhnutná, pretože inak to môže byť zničujúce.

 

Ivan Mikloš.
Ivan Mikloš. Zdroj: archív Ivana Mikloša

 

Ivan Mikloš (60)
V rokoch 1991 až 1992 bol ministrom privatizácie vo vláde Jána Čarnogurského. Najzásadnejšie reformy presadil v druhej vláde Mikuláša Dzurindu v rozmedzí rokov 2002 až 2006, no bol s ním aj v prvej vláde 1998 až 2002 – ako podpredseda vlády a v druhej aj ako minister financií. Tie isté funkcie zastával vo vláde Ivety Radičovej; tá trvala od roku 2010 do roku 2012. S presadzovaním reforiem pomáhal aj na Ukrajine, kde v rokoch 2016 až 2019 pôsobil ako šéf poradcov premiéra Volodymyra Hrojsmana. Podľa ankety časopisu Euromoney bol Ivan Mikloš vyhlásený za najlepšieho ministra financií na svete za rok 2004. Je držiteľom mnohých domácich aj medzinárodných ocenení a odbornou verejnosťou býval označovaný za jedného z najlepších slovenských ekonómov.
Upozorniť na chybu - ak si našiel nedostatok v článku alebo máš pripomienky, daj nám vedieť.
Náhľadový obrázok: Archív Ivana Mikloša
NAHOR
Zdieľať
Uložiť Uložené
Zdieľať Zdieľať článok
Najčítanejšie články
Teraz
24 hod
7 dní
30 dní
Viac z témy Rozhovory
Viac článkov
Sponzorované články
Viac článkov
Ďalšie news viac news
Mohlo by ťa zaujímať
Prejsť na úvodnú stránku
Dostávaj upozornenia na aktuálne udalosti, ako je táto. Zapnúť upozornenia
Domov
Zdieľať
Diskusia
Hľadať
Viac